Správne načasovanie neznamená konať rýchlo. Znamená konať v správny čas

Správne načasovanie neznamená konať rýchlo. Znamená konať v správny čas.

Pri práci s koňom sa často učíme, kde máme stáť, kam sa pozerať, kam smerovať energiu, ako použiť bič, vodítko, oťaž alebo vlastné telo.

To všetko je dôležité.

Lenže samotná správna pomôcka ešte neznamená, že jej kôň v danej chvíli dokáže porozumieť.

Veľmi často rozhoduje práve načasovanie.

Nie je to o tom konať čo najrýchlejšie. Je to o tom podať pomôcku v okamihu, keď má kôň možnosť ju pochopiť a fyzicky jej aj vyhovieť.

Keď tento moment netrafíme, kôň nemusí nereagovať preto, že nechce spolupracovať. Môže jednoducho stáť, kráčať alebo byť postavený tak, že jeho telo ešte nemá možnosť vykonať to, čo od neho žiadame.

A potom sa veľmi ľahko stane, že človek začne pridávať tlak, opakovať pomôcku silnejšie, opravovať alebo koňa naháňať.

Lenže v tej chvíli už kôň často nereaguje na jasnú otázku. Reaguje len na tlak, z ktorého sa snaží dostať preč.

Kedy má kôň možnosť správne odpovedať?

Predstavme si jednoduchú situáciu: chceme, aby kôň ustúpil do strany.

Nestačí len vedieť, kam položiť ruku, kam nasmerovať bič alebo akú pozíciu pri tom zaujať. Dôležité je vnímať, na ktorej nohe má kôň váhu a ktorá časť jeho tela je v danej chvíli pripravená na pohyb.

Ak chceme, aby ustúpil napríklad plecom alebo zadkom do strany, potrebuje mať príslušnú nohu odľahčenú. Keď na ňu práve plne prenáša váhu, nemôže ju jednoducho zdvihnúť a vykročiť tam, kam od neho chceme.

V takej chvíli môže pomôcka prísť príliš skoro.

Človek potom často pridá viac tlaku, ale kôň sa začne tlačiť proti nemu, cúvať, otáčať sa nesprávnym smerom alebo ostane stáť bez porozumenia. Nie preto, že by bol tvrdohlavý. Jeho telo jednoducho ešte nebolo pripravené na požadovaný pohyb.

Keď však chvíľu počkáme na moment, keď váhu prenesie, nohu odľahčí alebo sa jeho telo prirodzene pripraví vykročiť, aj jemná pomôcka môže byť úplne jasná.

Načasovanie pri pohybe v kruhu

Podobné je to pri práci v kruhovej ohrade alebo na lonži.

Keď chceme, aby kôň zmenil smer, spomalil, zrýchlil alebo obrátil pozornosť späť na človeka, nestačí len zaujať správnu pozíciu.

Potrebujeme vnímať, kam má kôň otočené ucho, kde je jeho pohľad, aká je jeho energia a v ktorej fáze kroku alebo klusu sa nachádza.

Niekedy stačí podať pomôcku o jednu sekundu skôr a kôň ju ešte nepočuje. Jeho pozornosť môže byť stále vonku, jeho telo môže byť v pohybe smerom preč a hlava môže byť nastavená úplne inde.

Keď však pomôcku podáme vo chvíli, keď sa kôň začne vracať pozornosťou k nám, keď mierne uvoľní vnútornú stranu tela alebo keď sa jeho pohyb stane dostupnejší, odpoveď príde často ľahšie a bez potreby väčšieho tlaku.

Načasovanie pri prechodoch zo sedla

Rovnako to funguje aj pri jazdení.

Keď chceme prechod z kroku do klusu, z klusu do cvalu alebo späť do pomalšieho chodu, potrebujeme vnímať rytmus a rovnováhu koňa.

Kôň, ktorý je na predku, ponáhľa sa, je stuhnutý alebo má hlavu a pozornosť niekde mimo, nemusí byť pripravený na pokojný a vyvážený prechod.

Ak v takej chvíli začneme tlačiť viac, môže síce zareagovať, ale prechod bude unáhlený, tvrdý alebo bez rovnováhy.

Keď však najprv upravíme rytmus, pomôžeme koňovi nájsť rovnováhu a pomôcku dáme v správnom okamihu jeho pohybu, prechod môže prísť oveľa ľahšie.

Nie preto, že sme použili silnejšiu pomôcku.

Ale preto, že kôň mal možnosť správne odpovedať.

Aj uvoľnenie tlaku má svoj čas

Načasovanie sa netýka len toho, kedy tlak vytvoríme.

Rovnako dôležité je vedieť, kedy ho povolíme.

Kôň sa učí najmä cez okamih uvoľnenia. Keď sa začne snažiť správnym smerom, keď prenesie váhu, urobí prvý krok, zmäkne v tele, otočí ucho alebo ponúkne požadovanú odpoveď, potrebuje cítiť, že našiel správnu cestu.

Ak tlak držíme príliš dlho, aj keď už sa kôň snaží, môže stratiť istotu v tom, čo od neho chceme.

Ak ho naopak pustíme príliš skoro, bez toho, aby kôň vôbec pochopil otázku, nemusí vedieť, za čo vlastne prišla úľava.

Aj tu rozhoduje cit.

Cit pre okamih, keď sa v koni objaví snaha, porozumenie alebo prvá správna odpoveď.

Technika je začiatok. Cit vytvára komunikáciu.

Správne pozície, tlak, uvoľnenie, práca s energiou aj jednotlivé cviky sú dôležitou súčasťou výcviku.

Ale technika sama o sebe nestačí.

Kôň nie je stroj, na ktorý použijeme rovnakú pomôcku v rovnakom momente bez ohľadu na to, čo sa deje v jeho tele a mysli.

Každý kôň má inú citlivosť, inú skúsenosť, inú mieru istoty aj inú schopnosť udržať rovnováhu.

Preto sa pri práci s koňom učíme nielen to, čo máme robiť, ale najmä kedy to máme urobiť.

Pozorujeme jeho pohyb. Vnímame jeho telo. Sledujeme pozornosť, energiu, rovnováhu a ochotu.

A postupne sa učíme rozlišovať, kedy pomôcku podať, kedy chvíľu počkať a kedy naopak tlak povoliť.

Až vtedy sa z techniky stáva skutočná komunikácia.

Správne načasovanie neznamená konať rýchlo. Znamená konať v správny čas.