Prečo mentoring vznikol

Prečo mentoring vznikol

Mentoringový program Cestou Horsemanshipu nevznikol od stola. Vznikol prirodzene z mojej dlhoročnej práce s koňmi a ľuďmi a najmä zo skúseností, ktoré mi postupne ukázali, že samotná klasická tréningová hodina často nestačí.

Človek môže počas tréningu dostať množstvo informácií, naučiť sa nový cvik alebo vyriešiť konkrétny problém. Skutočné otázky však veľmi často prichádzajú až neskôr – keď zostane s koňom sám.

Kôň zareaguje inak ako na tréningu. Objaví sa nová situácia. Jazdec si nie je istý, či správne pochopil jeho reakciu. Nevie, či má pokračovať, zjednodušiť požiadavku, zmeniť spôsob práce alebo radšej skončiť.

A práve vtedy sa začína skutočné učenie.

Keď jedna tréningová hodina prestala stačiť

Vo svojej praxi som si začala všímať, že naše spoločné tréningy boli postupne čoraz viac zahltené otázkami.

Jazdci sa potrebovali vracať k tomu, čo sa udialo od posledného stretnutia, opisovali mi konkrétne situácie a potrebovali pochopiť, prečo kôň reagoval určitým spôsobom a ako mali postupovať.

Medzi tréningami mi zároveň začali prichádzať správy, fotografie a videá:

"Pozri sa, prosím, čo tu robí."
"Prečo podľa teba takto reaguje?"
"Urobila som to správne?"
"Ako mám pokračovať?"

Pochopila som, že tieto otázky nie sú niečím navyše.

Sú súčasťou vzdelávania.

Práve pri nich sa človek učí pozorovať koňa, premýšľať nad tým, čo vidí, spájať si jednotlivé súvislosti a postupne robiť vlastné rozhodnutia.

Zároveň však nastal praktický problém.

Ak sme všetky tieto otázky riešili počas klasického 60-minútového tréningu, zostávalo nám menej času na samotnú praktickú prácu s koňom.

Ak som ich riešila mimo tréningu prostredníctvom správ, telefonátov alebo rozborov videí, už nešlo o jednu zaplatenú tréningovú hodinu. V skutočnosti som klienta odborne viedla aj počas ďalších dní medzi jednotlivými stretnutiami.

A práve vtedy som si uvedomila, že potrebujeme iný systém spolupráce.

Od tréningu k mentoringu

Mentoring vznikol preto, aby sme oddelili dve rozdielne služby.

Klasický tréning má svoj čas a svoj konkrétny cieľ. Počas neho sa chcem naplno venovať človeku a koňovi, ktorých mám práve pred sebou.

Mentoring ide ďalej.

Je to priebežné vzdelávanie, v ktorom má svoje miesto samotný tréning, ale aj otázky, spätná väzba, rozbor vybraných situácií a videí, konzultácia ďalšieho postupu a predovšetkým dlhodobé sledovanie vývoja jazdca.

Preto mentoring nevnímam ako sériu jazdeckých hodín.

Mentoring je proces.

Na spoločnom tréningu niečo vysvetlíme a prakticky si to vyskúšame.

Medzi stretnutiami jazdec získava vlastné skúsenosti.

Vzniknú otázky.

Tie spolu vyhodnotíme.

Na ďalšom tréningu na ne nadviažeme a posunieme sa ďalej.

A postupne by malo prichádzať niečo veľmi dôležité:

otázok nemusí byť menej preto, že sa človek prestal pýtať. Mení sa ich kvalita, pretože jazdec začína odpovede nachádzať aj sám.

Nechcem vychovávať jazdcov závislých od trénera

To je jeden z hlavných dôvodov, prečo som mentoring vytvorila.

Nechcem, aby človek dokázal s koňom pracovať iba vtedy, keď stojím vedľa neho a hovorím:

teraz urob toto, teraz povoľ, teraz zastav, teraz zmeň smer.

Chcem ho naučiť premýšľať:

Čo mi kôň práve hovorí?

Prečo takto zareagoval?

Rozumel mojej požiadavke?

Je psychicky v poriadku?

Je fyzicky pripravený pokračovať?

Mám požiadavku zvýšiť, zjednodušiť alebo uvoľniť?

A je vôbec správne dnes od koňa túto vec požadovať?

Pretože skutočné jazdecké vzdelanie podľa mňa nezačína tým, že človek pozná veľa cvikov.

Začína tým, že dokáže pozorovať, premýšľať a správne reagovať na koňa, ktorého má pred sebou.

Mentoring musí byť udržateľný pre obe strany

A existuje ešte jeden dôvod, prečo som potrebovala tento systém vytvoriť.

Ak má byť odborné vedenie kvalitné, musí mať svoje hranice.

Nie je dlhodobo možné poskytovať rozsiahle konzultácie, rozoberať množstvo videí a správ a riešiť otázky medzi tréningami ako neobmedzenú súčasť ceny jednej klasickej tréningovej hodiny.

Nie je to dobré ani pre trénera, ani pre klienta.

Preto má mentoring jasne stanovený rozsah spolupráce. Jazdec vie, akú podporu dostáva a kedy ju môže využívať, a ja mám priestor venovať mu skutočnú pozornosť bez toho, aby bola táto práca ukrytá v desiatkach správ medzi tréningami.

Tak môže byť spolupráca kvalitná, profesionálna a dlhodobo udržateľná.

A práve preto vznikol mentoring Cestou Horsemanshipu

Nie ako prenájom koňa.

Nie ako permanentka na jazdenie.

A ani ako drahšia verzia klasického tréningu.

Vznikla ako vzdelávacia cesta od vedenia k porozumeniu a od porozumenia k samostatnosti.

Na jej začiatku môže jazdec potrebovať moje vedenie takmer pri každom kroku.

Postupne však získava vedomosti, skúsenosti, cit a zodpovednosť.

A mojím cieľom je, aby raz dokázal stáť pri koni aj bezo mňa, pozrieť sa naňho, vyhodnotiť situáciu a vedieť:

čo robí, prečo to robí a kedy má urobiť niečo inak.

Pretože dobrý mentor podľa mňa nevytvára človeka, ktorý ho bude navždy potrebovať pri každom kroku.

Dobrý mentor vychováva človeka, ktorý sa postupne naučí správne rozhodovať sám.

A to je filozofia, na ktorej stojí mentoringový program Cestou Horsemanshipu.