Prvé pocity, keď tréner dá jazdcovi úlohu, ktorú má skúsiť sám 

Veľa jazdcov a majiteľov koní zažije v určitom bode tréningu veľmi podobný pocit.
Na tréningu si niečo vysvetlíme.
Prejdeme si to spolu.
Jazdec pochopí, čo má robiť.
Kôň úlohu zvládne.

A potom príde moment, keď tréner povie:
"Toto si teraz môžeš medzi tréningmi skúsiť aj sám."

A vtedy sa často neobjaví hneď istota.
Často sa objaví strach.
"Čo ak niečo pokazím?"
"Čo ak to neurobím správne?"
"Čo ak pokazím trénerovi celý proces?"
"Čo ak si s tým nebudem vedieť poradiť?"
Toto sú úplne bežné pocity.

Nie sú dôkazom, že jazdec na to nemá. Sú len prirodzenou súčasťou cesty k väčšej samostatnosti.

Dobrý tréner však jazdcovi nikdy nedáva úlohu len tak.
Úloha medzi tréningmi má byť vždy nastavená podľa toho, čo už jazdec pozná, čo už si vyskúšal, čo zvláda kôň a čo zvláda tá konkrétna dvojica spolu.

Tréner by nemal dávať jazdcovi úlohy, o ktorých vie, že ich nezvládne.
A nemal by dávať koňovi situácie, na ktoré ešte nie je pripravený.

Práve preto sú domáce úlohy medzi tréningmi také dôležité.

Nie preto, aby bol jazdec hodený do vody.
Ale preto, aby si v bezpečnom rozsahu začal budovať istotu.
Malými krokmi.
V známych úlohách.

S koňom, ktorého sa učí čítať.
A s možnosťou priniesť otázky späť na ďalší tréning.
Takto sa postupne buduje samostatnosť.
Nie tým, že jazdec zrazu všetko vie.
Ale tým, že sa učí urobiť malý krok sám, premýšľať pri tom a potom si ho spolu s trénerom vyhodnotiť.