Najťažšie nie je naučiť nové cvičenie. Najťažšie je vystihnúť správny čas.

Pri výcviku koňa máme často tendenciu sústrediť sa na samotné cvičenia.

Ako naučiť ustúpenie?
Ako zlepšiť ohnutie?
Kedy začať s cvalom?
Ako prejsť na náročnejšiu prácu?

Lenže čím dlhšie pracujem s koňmi, tým viac si uvedomujem, že samotné poznanie cviku je iba jedna časť výcviku.

Oveľa náročnejšie je vedieť odhadnúť správny moment, kedy je kôň pripravený posunúť sa ďalej.

A práve načasovanie často rozhoduje o tom, či bude výcvik napredovať pokojne a prirodzene, alebo či začneme vytvárať problémy, ktoré potom budeme musieť opravovať.

Keď sa ponáhľame

Každé nové cvičenie potrebuje určitý základ.

Kôň musí rozumieť pomôckam, musí byť schopný udržať rovnováhu, musí vedieť spracovať tlak a musí byť psychicky pripravený zvládnuť ďalšiu požiadavku.

Ak od neho chceme viac príliš skoro, často sa začne objavovať napätie.

Kôň sa môže ponáhľať, strácať rytmus, dvíhať hlavu, tuhnúť v tele, utekať cez plece alebo začne skúšať rôzne spôsoby, ako sa požiadavke vyhnúť.

A veľmi ľahko potom vznikne dojem:

"On to nechce robiť."

Pritom veľmi často nejde o neochotu.

Kôň ešte jednoducho nemá vytvorený základ, z ktorého by nový cvik dokázal správne vykonať.

Niekedy teda nie je potrebné viac tlačiť.

Je potrebné sa vrátiť o krok späť.

Ale problém môže vzniknúť aj opačne

Existuje však aj druhý extrém.

Pri jednom cvičení môžeme zostať príliš dlho.

Kôň už veľmi dobre rozumie tomu, čo od neho chceme. Pohyb zvláda, reakcia je pokojná, vie nájsť správne riešenie.

Lenže my stále opakujeme to isté.

A vtedy sa môže začať nudiť.

Prestane sa sústrediť, začne si vytvárať vlastné reakcie, začne predvídať naše požiadavky alebo si začne hľadať spôsob, ako si tréning uľahčiť.

Zrazu vznikajú chyby, ktoré tam predtým vôbec neboli.

Nie preto, že by kôň cvičenie zabudol.

Ale preto, že už dávno potreboval ďalšiu výzvu.

Výcvik nie je zoznam cvikov

Toto je podľa mňa jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si pri práci s koňom môžeme uvedomiť.

Výcvik nie je zoznam úloh, ktoré si postupne odškrtávame.

Nie je to:

"Toto už vie, teraz ideme na ďalšie."

Každé nové cvičenie by malo vyrastať z toho predchádzajúceho.

A tréner neustále sleduje:

Je kôň pokojný?

Rozumie mojej pomôcke?

Dokáže si udržať rytmus?

Je schopný zachovať rovnováhu?

Vie pohyb zopakovať bez napätia?

A hlavne – dáva mi pocit, že môžem bezpečne pridať ďalšiu náročnosť?

Práve tento pocit sa nedá úplne naučiť z knihy ani z videa.

Vzniká postupne praxou.

Niekedy je správny čas veľmi krátky okamih

Pri výcviku často cítime určitý moment, keď sa všetko spojí.

Kôň zrazu pochopí pomôcku.

Uvoľní telo.

Prestane bojovať s rovnováhou.

A práve vtedy môže byť vhodný čas skúsiť niečo nové.

Možno len na pár krokov.

Možno iba jeden pokus.

Nemusíme nový cvik okamžite opakovať desaťkrát.

Niekedy stačí, že kôň raz nájde správne riešenie.

Pochválime ho.

A tréning ukončíme s pocitom úspechu.

Na ďalšej hodine už máme na čom stavať.

Dobrý tréning nemusí byť dlhý

Veľmi rada sledujem okamih, keď mám pocit:

"Dnes sme urobili dosť."

Nie preto, že by som už nevedela, čo s koňom ďalej robiť.

Práve naopak.

Mohla by som pokračovať.

Ale viem, že ďalšie opakovanie by už neprinieslo nič nové.

Kôň pochopil.

Telo zvládlo požiadavku.

Psychicky zostal pokojný.

A toto je podľa mňa jeden z najlepších momentov na ukončenie tréningu.

Pretože kôň si z práce neodnáša únavu a konflikt.

Odnáša si pocit, že našiel správnu odpoveď.

Každý kôň má svoje tempo

Veľmi dôležité je aj to, že neexistuje univerzálny časový plán.

Jeden kôň môže určitý princíp pochopiť za pár tréningov.

Iný potrebuje niekoľko týždňov.

A ďalší potrebuje medzi jednotlivými krokmi oveľa viac času, pretože je citlivejší, menej sebavedomý alebo ešte nemá dostatočne pripravené telo.

Porovnávať ich medzi sebou preto nemá veľký význam.

Oveľa dôležitejšie je sledovať konkrétneho koňa, ktorého máme práve pred sebou.

Tréner sa neučí iba cviky. Učí sa pozorovať.

Čím viac koní človek trénuje, tým viac si začne všímať drobnosti.

Zmenu rytmu.

Napätie v krku.

Pohľad.

Dýchanie.

Spôsob, akým kôň reaguje na pomôcku.

Moment, keď ešte váha.

A moment, keď už odpoveď skutočne pochopil.

Práve z týchto malých signálov vzniká rozhodnutie:

zostať ešte chvíľu pri tom, čo robíme – alebo sa posunúť ďalej.

A možno práve preto považujem správne načasovanie za jednu z najťažších častí výcviku.

Pretože naučiť sa techniku určitého cviku sa dá.

Ale naučiť sa vnímať koňa natoľko, aby sme vedeli, kedy je pripravený na ďalší krok, je proces, ktorý sa vyvíja celý život.

A práve v tom podľa mňa spočíva skutočné umenie výcviku.