Keď tréner na chvíľu stíchne… neznamená to, že nič nerobí.

Veľa jazdcov chce byť samostatných, lebo nechcú donekonečna platiť tréningy.
Ale keď ich tréner začne viesť k samostatnosti, často sa toho zľaknú.

Lebo samostatnosť nie je len technická zručnosť. Je to aj mentálna zrelosť.
Začiatočník je najprv prirodzene odkázaný na trénera:
"Teraz zatoč. Teraz povoľ. Teraz si sadni. Teraz dýchaj. Teraz oprav ruku."
A to je úplne v poriadku. Takto sa človek učí základy.

Potom však príde fáza, keď tréner nemôže rozprávať každú sekundu. Nie preto, že by sa nič nedialo, ale preto, že jazdec sa potrebuje začať učiť cítiť koňa sám.

Niekedy musí tréner jednoducho stíchnuť a pozorovať:

Čo jazdec urobí bez okamžitého pokynu?
Kam mu ide kôň?
Čo potrebuje opraviť?
Kedy má povoliť, počkať alebo konať?
To ticho na tréningu nie je "tréner nič nerobí".
To ticho je veľmi dôležitá tréningová pomôcka.

Lebo jazdec si neplatí za neustále rozprávanie. Platí si za vedenie. A súčasťou dobrého vedenia je aj vedieť, kedy rozprávať – a kedy nechať jazdca premýšľať.

Dobrý tréner nehovorí stále. Dobrý tréner vie, kedy má mlčať, aby jazdec začal premýšľať.
Cieľom tréningu nie je, aby jazdec čakal na pokyn.

Cieľom je, aby sa naučil cítiť, rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje pomôcky.