Čo je prvé, čo by sme mali od koňa očakávať v kruhovej ohrade?

Čo je prvé, čo by sme mali od koňa očakávať v kruhovej ohrade?

Keď chcem s koňom niečo riešiť, niečo ho učiť a začať s ním skutočne pracovať, potrebujem najskôr jeho dobrovoľné prizvanie k spoločnému stolu, pri ktorom sa budeme "rozprávať".

Potrebujem, aby ma kôň vnímal. Aby bol mentálne so mnou. Aby bol ochotný vstúpiť do komunikácie.

A práve toto si na začiatku vytváram cez napojenie – "join up" a následne cez nasledovanie – "follow up".

Pre mňa je to úplne prvý a kľúčový krok pri práci s akýmkoľvek koňom.

Moje roky praxe mi ukázali, že s koňom, s ktorým mám vytvorené takéto napojenie, sa mi pracuje omnoho ľahšie. Lepšie ma vníma, lepšie rozumie mojim požiadavkám a prirodzenejšie so mnou vstupuje do ďalšieho výcviku než kôň, s ktorým začnem pracovať jednoducho "z voleja".

A tu prichádza jedna veľmi dôležitá vec.

Napojenie nie je cvik. A už vôbec nie je recept, ktorý môžeme mechanicky aplikovať na každého koňa rovnako.

Napojenie nemusí vzniknúť za jednu hodinu

Niekedy je kôň natoľko napätý, rozptýlený alebo zahltený prostredím a vlastnými emóciami, že join up jednoducho nevznikne počas jednej tréningovej hodiny.

A to je v poriadku.

Niekedy stačí jeden vstup do kruhovej ohrady. Inokedy potrebujeme dva, tri alebo aj štyri tréningy, kým kôň začne človeka skutočne vnímať, vyhľadávať jeho prítomnosť a dobrovoľne vstupovať do komunikácie.

Pre mňa nie je cieľom tento proces urýchliť za každú cenu.

Potrebujem sledovať, čo sa odohráva v konkrétnom koni a čo je v danom momente schopný ponúknuť.

Niekedy môže byť veľkým úspechom jedno otočené ucho. Pohľad smerom ku mne. Zmäknutie tela. Zníženie hlavy. Výdych. Alebo niekoľko sekúnd skutočnej pozornosti.

Pretože práve z týchto malých odpovedí môže neskôr vzniknúť napojenie.

Napojenie sa nedá vynútiť časom. Musí dozrieť v komunikácii.

Situácia č. 1: Kôň, ktorého vôbec nezaujímam

Predstavme si prvého koňa.

Prídem s ním do kruhovej ohrady, dám mu dole ohlávku a nič od neho nechcem. Jednoducho odídem.

Kôň si začne očuchávať zem, zoznamuje sa s prostredím, niekam si vykročí, rozhliada sa... a po chvíli vidím, že funguje tak, akoby som tam vôbec nebola.

V tej chvíli potrebujem vstúpiť do komunikácie.

Ukážem mu smer a požiadam ho o pohyb po kruhu.

Nie preto, aby som koňa unavila. Nie preto, aby som ho naháňala dovtedy, kým ku mne príde.

Aktivujem jeho nohy, pretože mu začínam ponúkať určitý rozdiel: môžeš sa odo mňa mentálne odpojiť a pohybovať sa, alebo môžeš začať komunikovať so mnou a nájdeš uvoľnenie.

A potom sledujem.

• Otočí ku mne ucho?
• Pozrie sa na mňa?
• Začne sa jeho hlava alebo krk stáčať mojím smerom?
• Spomalí?
• Ponúkne mi dve oči?

To sú presne tie malé odpovede, ktoré hľadám.

Keď mi ich ponúkne, znížim tlak alebo ho úplne odstránim.

Ak ho následne prizvem a on mi dá dve oči iba na jednu sekundu a potom sa zase začne pozerať von z kruhovej ohrady, nepovažujem to za neúspech.

Tá jedna sekunda bola odpoveď.

A práve s ňou môžem ďalej pracovať.

Postupne sa jedna sekunda môže zmeniť na dve, potom na päť a nakoniec začne kôň sám premýšľať:

"Čo odo mňa vlastne chceš?"

A tam sa začína rozhovor.

Situácia č. 2: Kôň, ktorý po pustení bezhlavo lieta

A potom môžeme dostať do kruhovej ohrady úplne opačného koňa.

Dám mu dole ohlávku a kôň vystrelí.

Bezhlavo lieta po kruhovej ohrade, je napätý, vyplašený a jeho pohyb nie je komunikáciou so mnou. Je prejavom toho, čo sa v ňom práve odohráva.

Takémuto koňovi nepotrebujem pridávať ďalší pohyb.

On ho má až priveľa.

Preto urobím takmer pravý opak.

Otočím sa od neho. Prestávam ho sledovať očami. Neotáčam sa neustále za ním. Znížim ramená, skloním hlavu, vydýchnem a zostávam pokojná.

Svojím telom a energiou mu hovorím:

"Ja ťa nenaháňam. Nemusíš utekať."

Sem-tam môžem jeho energiu presmerovať zmenou smeru. Ale veľmi citlivo a s dobrým timingom – nechcem vytvoriť ďalší chaos ani ho opakovane prudko otáčať vo vysokej rýchlosti.

Po presmerovaní opäť prichádza veľké uvoľnenie.

Znížené ramená. Výdych. Pokoj.

A čakám.

• Možno dnes ku mne vôbec nepríde.
• Možno dnešným úspechom bude iba to, že z bezhlavého cvalu prejde do pokojnejšieho cvalu.
• Potom do klusu.
• Možno vydýchne.
• Možno na sekundu otočí ucho ku mne.
• A možno sa prvýkrát namiesto sveta za kruhovkou pozrie na človeka stojaceho uprostred.

Aj to môže byť dnešný tréning.

Pretože tomuto koňovi dnes možno nepotrebujem vysvetliť join up. Potrebujem mu najskôr vysvetliť:

"V mojej prítomnosti nemusíš utekať."

A join up môže prísť pri druhom, treťom alebo štvrtom stretnutí.

Dva kone. Rovnaká kruhová ohrada. Úplne opačná komunikácia.

A práve toto považujem za jednu z najdôležitejších vecí pri práci v kruhovej ohrade.

Prvý kôň ma ignoruje a pohyb jeho nôh môže byť súčasťou cesty k jeho pozornosti.

Druhý kôň má pohybu až priveľa a potrebuje odo mňa predovšetkým pokoj.

Keby som na oboch použila rovnaký naučený postup, jednému z nich pravdepodobne nepomôžem.

Pretože horsemanship pre mňa nie je súbor techník. Je to schopnosť prečítať koňa, ktorého mám práve pred sebou.

Kruhová ohrada nie je miesto na skúšanie techník

A toto chcem zdôrazniť najviac.

Vo svojej praxi som sa stretla aj s koňmi, pri ktorých sa ľudia pokúšali pracovať v kruhovej ohrade sami. Skúšali jednu techniku, potom druhú. Pridali tlak, ubrali tlak, poslali koňa, otočili ho, privolávali ho...

A výsledkom bol kôň plný chaosu a zmätku, ktorý sa už nechcel napojiť vôbec.

Nie preto, že by bol zlý alebo nechcel spolupracovať.

Jednoducho už nerozumel tomu, čo mu človek svojím tlakom hovorí.

Ak raz určitý signál znamená jednu vec a o chvíľu inú, ak človek nevie správne načasovať tlak a predovšetkým uvoľnenie, kôň nemá šancu vytvoriť si v komunikácii jasno.

Preto by sme do kruhovej ohrady nemali vstupovať s myšlienkou:

"Dnes si na ňom vyskúšam join up."

Mali by sme do nej vstúpiť s otázkou:

"Kde sa tento kôň práve nachádza a čo mi hovorí?"

A až jeho odpoveď mi ukáže, čo mám urobiť ďalej.

Možno potrebujem aktivovať jeho nohy.

Možno potrebujem úplne stíšiť svoju energiu.

Možno potrebujem iba stáť a čakať.

A možno bude dnešným výsledkom iba jedno ucho otočené mojím smerom.

Pretože dobrá práca v kruhovej ohrade nezačína technikou.

Začína schopnosťou nacítiť koňa, vychádzať z bodu, v ktorom sa práve nachádza, a podľa toho s ním komunikovať.

A práve vtedy sa z práce v kruhovej ohrade prestáva stávať súbor cvikov.

Začína sa rozhovor.