Vývoj jazdca: od prvých jázd až po skutočné porozumenie koňovi

Keď človek začne jazdiť na koni, väčšinou nad tým celým nepremýšľa až tak komplikovane. Jednoducho má rád kone, chce byť v ich blízkosti a túži po tom krásnom pocite, keď si prvýkrát sadne do sedla.

Aj ja som si týmto vývojom prešla a dnes ho veľmi často pozorujem aj na jazdcoch, s ktorými pracujem. Postupne som si uvedomila, že sa nevyvíjajú iba naše technické jazdecké schopnosti. Mení sa aj naše premýšľanie o koňovi, spôsob, akým ho vnímame, a nakoniec aj to, čo vlastne považujeme za dobré jazdenie.

Na úplnom začiatku chce človek predovšetkým jazdiť. Teší sa z toho, že sedí na koni, že sa pohybuje v kroku, neskôr prvýkrát naklusá a časom možno aj nacvála. V tejto fáze ešte väčšinou nerieši biomechaniku koňa, jeho rovnováhu, spôsob používania chrbta ani to, čo jednotlivými pomôckami spôsobuje v jeho tele. A je to úplne prirodzené.

Veľmi rýchlo však príde ďalšia etapa. Jazdec zistí, že nestačí na koni iba sedieť. Potrebuje sa naučiť udržať rovnováhu, vysadať v kluse, zastaviť, zatočiť, regulovať tempo a postupne ovládať koňa v jednotlivých chodoch.

A potom sa často dostaví obdobie, ktorému ja s úsmevom hovorím puberta jazdca.

Jazdec už totiž vie naklusať aj nacválať. Dokáže koňa zastaviť, vie ho nasmerovať doprava či doľava, zvládne regulovať jeho rýchlosť a možno už dokáže samostatne vyraziť aj na vychádzku.

A práve vtedy veľmi ľahko vznikne pocit:

"Veď ja už viem jazdiť."

Je to podľa mňa jedno z najzaujímavejších období vo vývoji jazdca. Človek už totiž vie dosť na to, aby získal veľké sebavedomie, ale ešte nemusí vedieť dosť na to, aby dokázal rozpoznať všetko, čo sa počas jazdenia deje v tele koňa.

Kôň ide dopredu. Zatáča. Zastaví. Nacvála.

Z pohľadu jazdca teda všetko funguje.

Pokiaľ sa však človek vzdeláva ďalej, začne postupne zisťovať, že jazdenie má ešte ďalšie poschodie.

Zrazu už nie je najdôležitejšia otázka:

Ide kôň tam, kam chcem?

Začne ho zaujímať:

Ako tam ide?

Je v rovnováhe? Je rovný? Používa svoje telo správne? Čo robia jeho ramená? Ako pracuje jeho chrbát? Prenáša hmotnosť správnym smerom? Prečo je na jednu stranu pružnejší a na druhú stranu má problém? Prečo sa mu pri určitom cviku zmení rytmus? Prečo začne padať cez plece?

A potom prichádza ešte dôležitejšia otázka:

Čo v tej chvíli robím ja?

Ako sedím? Kde mám svoju váhu? Čo robia moje ruky? Ako pôsobí moja holeň? Prišla moja pomôcka v správnom okamihu alebo som reagovala neskoro? Pomáham koňovi nájsť rovnováhu, alebo mu ju svojím telom ešte viac komplikujem?

V tomto momente začne jazdec postupne chápať, že medzi schopnosťou koňa ovládať a schopnosťou skutočne jazdiť je obrovský rozdiel.

Čím viac sa človek učí, tým viac začína cítiť detaily, ktoré predtým vôbec nevnímal. Začne sa vracať k základom, ktoré mu kedysi pripadali jednoduché. Začne si všímať drobné zmeny rytmu, napätia, rovnováhy či reakcií koňa.

A veľmi často sa stane ešte jedna zaujímavá vec.

Keď sa pozrie späť na svoje jazdenie spred niekoľkých rokov, začne vidieť chyby, ktoré vtedy vôbec nedokázal rozpoznať.

Práve toto podľa mňa patrí k skutočnému vývoju jazdca.

Nie pocit:

"Už viem jazdiť."

Ale skôr uvedomenie:

"Začínam chápať, aké komplikované jazdenie vlastne je."

Veľký zlom často nastáva aj vtedy, keď človek začne niesť dlhodobú zodpovednosť za konkrétneho koňa. Nemusí to byť výlučne vlastníctvo, ale pri vlastnom koni je táto skúsenosť veľmi intenzívna.

Zrazu už človek nerieši iba dnešnú hodinu.

Sleduje toho istého koňa celé mesiace a roky.

Začne si všímať, ako sa mení jeho telo, svaly, rovnováha, spôsob pohybu aj reakcie na pomôcky. Zistí, že to, čo s koňom robí dnes, sa môže prejaviť o niekoľko mesiacov.

Prečo začal padať cez jedno plece? Prečo má jednu stranu výrazne tuhšiu? Prečo sa zhoršila reakcia na holeň? Prečo sa mu zmenil chrbát? Prečo je cvik, ktorý bol kedysi jednoduchý, zrazu náročnejší?

A práve vtedy si jazdec začne uvedomovať niečo veľmi podstatné:

Spôsob, akým dnes jazdím, spoluvytvára koňa, na ktorom budem jazdiť o rok.

Pre mňa je toto jedna z najdôležitejších myšlienok celého jazdenia.

Každý tréning totiž v koni niečo zanechá.

Môže mu pomôcť byť silnejší, koordinovanejší, rovnejší a istejší.

Ale rovnako môže postupne vytvárať kompenzácie, napätie, krivosť alebo pohybové návyky, ktoré si spočiatku ani nevšimneme.

A možno práve tu prichádza ďalšia etapa vývoja jazdca.

Človek už neposudzuje dobré jazdenie iba podľa toho, koľko cvikov dokáže s koňom urobiť alebo aký náročný pohyb dokáže predviesť.

Začne ho oveľa viac zaujímať, čo po jeho jazdení zostáva v koni.

Je po tréningu pokojnejší?

Rozumie pomôckam lepšie?

Pohybuje sa kvalitnejšie?

Jeho telo sa postupne rozvíja?

Je vyváženejší?

Je medzi jazdcom a koňom viac porozumenia?

Pretože možno najvyššia úroveň jazdca neprichádza vtedy, keď dokáže koňa dokonale ovládať.

Ani vtedy, keď dokáže predviesť množstvo technicky náročných cvikov.

Možno prichádza až vtedy, keď si začne uvedomovať zodpovednosť za každú stopu, ktorú svojím jazdením v koni zanecháva.

A práve vtedy sa podľa mňa z človeka, ktorý sa naučil jazdiť na koni, postupne stáva jazdec, ktorý začína koňovi skutočne rozumieť.