To najdôležitejšie kôň ukáže až po mesiacoch práce

Veľa ľudí si ešte stále myslí, že dobrý tréning musí byť náročný na pohľad. Spotený kôň, veľa pohybu, veľa tlaku. Akoby iba fyzicky unavený kôň bol dôkazom kvalitnej práce.

Čím dlhšie však pracujem s koňmi, tým viac zisťujem, že tie najväčšie pokroky často vôbec nevyzerajú dramaticky.

Práve naopak.

To najdôležitejšie začne kôň ukazovať až po mesiacoch spoločnej práce.

Nie na začiatku.
Nie v prvých tréningoch.
Ale až vo chvíli, keď sa začne cítiť bezpečne, prestane fungovať iba cez tlak a dovolí si človeku viac dôverovať.

A práve vtedy sa začne diať niečo veľmi zaujímavé.

Kôň postupne začne odhaľovať svoje skutočné slabosti.

Nie preto, že sa pokazil.
Nie preto, že tréning nefunguje.
Ale preto, že si konečne dovolí byť úprimný.

Dovtedy veľa koní funguje hlavne v režime:
"Musím to zvládnuť."
"Musím reagovať."
"Musím prežiť tlak."

Až neskôr začnú ukazovať jemnejšie vrstvy svojho vnútra.

Presne ako keď človek šúpe cibuľu.

Jedna vrstva sa uvoľní a pod ňou sa objaví ďalšia.

Zrazu si človek začne všímať malé detaily:
jemné napätie,
slabšiu stranu,
mentálnu neistotu,
prílišnú snahu,
alebo momenty, kde kôň ešte nevie úplne spracovať tlak.

A práve tam podľa mňa začína skutočný tréning.

Nie v tom, koľko koňa unavíme, ale v tom, ako dobre mu vieme veci vysvetliť.

Veľmi veľa mi zmenilo pohľad to, keď som prestala mať pocit, že na koňa musím stále viac tlačiť, aby pracoval. Zistila som, že keď kôň chápe systém a cíti spoluprácu, začne pracovať s človekom, nie proti nemu.

Tréning je potom pokojnejší.
Jemnejší.
A paradoxne často kvalitnejší.

Kôň si veci pamätá, rozmýšľa nad nimi a po pauze sa k nim dokáže veľmi rýchlo vrátiť. Stačí ho znovu rozhýbať a pripomenúť mu systém.

Naopak kone, ktoré fungujú hlavne pod tlakom, často po krátkej pauze strácajú ochotu, tuhnú, objavuje sa odpor alebo nechuť spolupracovať. Pretože veľa vecí nebolo postavených na pochopení, ale na neustálom "držiavaní" koňa vo výkone.

Dnes si oveľa viac všímam mentálny stav koňa než to, ako dramaticky tréning vyzerá zvonku.

Pretože skutočný progres často nie je hlučný.

Často je veľmi tichý.

Je to jeden výdych.
Uvoľnený chrbát.
Mäkký pohľad.
Moment, kedy kôň začne rozmýšľať namiesto boja.

A práve tie momenty majú podľa mňa najväčšiu hodnotu.