Pamätá si kôň svojho človeka aj po rokoch? A zabúdajú kone vôbec?

Mnohí ľudia si myslia, že kone rýchlo zabúdajú. Že keď sa dlhšie nevidíte, všetko sa "vymaže". Realita je však úplne iná.Kone majú výnimočne silnú pamäť. Nepamätajú si detaily ako my ľudia, ale pamätajú si pocity. Kôň si nepamätá len človeka. Pamätá si, ako sa pri ňom cítil.Kone dokážu rozpoznať svojho majiteľa aj po rokoch. Podľa hlasu, pachu, pohybu, energie. No to najdôležitejšie je, že si pamätajú, či pri tomto človeku cítili bezpečie alebo ohrozenie.

Ak bol človek pokojný, čitateľný a spravodlivý, kôň sa pri opätovnom stretnutí často uvoľní, priblíži sa a reaguje mäkšie.

Ak bol človek zdrojom tlaku, strachu alebo bolesti, kôň si to nesie v sebe – aj keď ubehli roky.

Zabúdajú kone na zlé skúsenosti?

Nie tak, ako by sme si priali. Čas sám o sebe nezahojí všetko. Kone nemajú schopnosť "racionalizovať" minulosť. Zlá skúsenosť sa nevymaže, len sa môže prekryť novou – lepšou. Ale len vtedy, ak je opakovaná, jasná a bezpečná.

Preto sa niektoré kone správajú nepochopiteľne až do momentu, kým sa neocitnú v situácii, ktorá im niečo pripomenie. Prečo sa kôň po rokoch správa inak?

Nie preto, že by zabudol.

Ale preto, že sa učil prežiť v nových podmienkach.

Každý nový majiteľ, tréning, prostredie a spôsob práce zanechá stopu. Keď sa kôň vráti k starému človeku, stará pamäť tam stále je – len čaká, či je ešte pravdivá.

Jedno gesto, jeden tón hlasu, jeden známy pocit… a všetko sa môže vrátiť.

Veľká zodpovednosť, ktorú často podceňujeme. Každý dotyk, každá lekcia, každý moment frustrácie či pokoja sa ukladá. Nie ako spomienka, ale ako vzorec reakcie. Preto kôň: • reaguje na jemnosť ešte roky, • dôveruje pomaly, ale hlboko, • a strach si pamätá dlhšie, než by sme chceli. 

Čo z toho vyplýva pre nás? Že s koňom netrénujeme len cviky. Trénujeme vzťah. A ten zostáva v ňom zapísaný oveľa dlhšie, než si myslíme. Spokojný kôň nie je ten, ktorý poslúcha zo strachu. Ale ten, ktorý si pamätá, že pri človeku je bezpečne.