Odvaha prichádza s porozumením

Raz mi jedna klientka povedala:

"Evi, ja ti závidím tvoju odvahu. Sadneš si na mladého, neskúseného koňa, ideš s ním do lesa, na otvorené priestranstvo, cválaš... Ja by som si na to netrúfla. Ako vlastne vieš, že je ten kôň pripravený?"

Táto otázka mi zostala v hlave.

Pretože to, čo ona vnímala ako odvahu, ja ako odvahu vôbec nevnímam.

Keď si sadám na mladého koňa prvýkrát alebo s ním vyrážam na jeho prvú vychádzku, nechcem skúšať, čo sa stane. Nechcem situáciu postaviť na náhode a dúfať, že to dobre dopadne.

Chcem ešte predtým vedieť čo najviac o koni, na ktorého si sadám.

A tieto informácie mi dáva samotný kôň.

Kone s nami komunikujú neustále

Kôň nám nedokáže slovami povedať:

"Tomuto ešte nerozumiem."
"Toto už zvládnem."
"Začínam byť neistý."
"Potrebujem chvíľu času."
"Som pripravený ísť ďalej."

Ale dokáže nám to povedať svojím telom a svojím správaním.

Musíme sa však naučiť jeho reč čítať.

Všímam si, ako kôň reaguje na nové podnety. Ako pracuje s tlakom a následným uvoľnením. Či dokáže zostať mentálne pri mne aj vtedy, keď sa v jeho okolí niečo zmení.

Sledujem jeho pozornosť, napätie tela, pohyb, dýchanie, reakcie na moje požiadavky, ale aj to, ako rýchlo sa po neistote dokáže vrátiť späť do pokoja.

Pre mňa totiž nie je podstatné iba to, či kôň úlohu vykoná.

Dôležité je aj to, v akom psychickom a fyzickom stave ju vykonáva.

A práve tu sa často skrýva rozdiel medzi koňom, ktorý je na ďalší krok pripravený, a koňom, ktorý síce niečo urobí, ale vnútorne to ešte nezvláda.

Ako viem, že môžem urobiť ďalší krok?

Pri práci s mladým alebo neskúseným koňom si neodškrtávam zoznam:

sedlo – zvládnuté,
jazdec – zvládnutý,
krok – zvládnutý,
klus – zvládnutý,
a teraz môžeme ísť von.

Takto jednoducho to podľa mňa nefunguje.

Kôň môže byť pokojný na jazdiarni a úplne inak reagovať v otvorenom priestore. Môže byť pokojný pri známom podnete a zneistiť pri novom. A dokonca aj ten istý kôň môže byť jeden deň pripravený zvládnuť viac a inokedy potrebovať jednoduchšiu prácu.

Preto sa vždy pýtam:

Je kôň mentálne so mnou?

Dokáže počúvať jednoduché požiadavky aj napriek tomu, že okolo neho existujú iné podnety?

Dokáže sa po vyrušení alebo zľaknutí znovu vrátiť ku mne?

Rozumie tomu, čo od neho žiadam?

Dokážem ovplyvniť jeho smer a tempo?

A čo sa stane vo chvíli, keď niečomu nerozumie?

Práve posledná otázka je pre mňa veľmi dôležitá.

Nejde totiž o to vychovať koňa, ktorý sa nikdy nezľakne. To by bola nereálna predstava. Kôň zostáva koňom a jeho prirodzené reakcie nezmiznú.

Chcem však vedieť, ako sa môj kôň správa vo chvíli, keď si nie je istý.

A chcem, aby sme mali vytvorenú komunikáciu, ku ktorej sa v takej chvíli môžeme vrátiť.

"Ešte nie" je tiež správna odpoveď

Niekedy mi kôň svojím správaním povie:

Áno. Som pripravený. Môžeme pokračovať.

A inokedy mi povie:

Ešte nie.

A práve schopnosť rešpektovať toto "ešte nie" je podľa mňa jednou z dôležitých schopností trénera.

Nemusím dnes cválať len preto, že som si naplánovala cval.

Nemusím dnes vyjsť na veľkú lúku len preto, že som sa rozhodla, že dnes bude prvá vychádzka.

A nemusím si na koňa sadnúť len preto, že som si povedala, že dnes príde jeho prvé obsadnutie.

Ak mi jeho reakcie hovoria, že ešte nemáme pripravené jednotlivé časti, ktoré potrebujem, môžem sa vrátiť o krok späť.

To pre mňa nie je neúspech.

To je tréning.

Strach často rastie tam, kde chýbajú informácie

Veľa jazdcov pozná pocit:

Čo ak sa zľakne?
Čo ak utečie?
Čo ak sa rozbehne?
Čo ak ho nezvládnem?

A práve preto považujem vzdelávanie za takú dôležitú súčasť jazdectva.

Čím menej rozumieme tomu, čo sa v koni deje, tým viac priestoru zostáva pre naše domnienky a neistotu.

Keď sa však naučíme koňa pozorovať a rozumieť jeho reakciám, začneme získavať informácie.

A informácia nám dáva možnosť rozhodovať sa.

Porozumenie neznamená, že sa už nikdy nebudeme báť. Ani to, že dokážeme predvídať každú reakciu koňa. Práca s koňmi vždy prináša určitú mieru nepredvídateľnosti.

Ale medzi bezhlavou odvahou a vedomým rozhodnutím je obrovský rozdiel.

Porozumenie nám umožňuje riziko lepšie vyhodnotiť, pripraviť situáciu a rozpoznať problém skôr, než sa z malého signálu stane veľká reakcia.

Jazdenie nie je iba o jazdení

Môžeme sa naučiť pekne sedieť v sedle. Môžeme ovládať pomôcky, jazdiť kruhy, prechody, bočné chody alebo zvládnuť technicky náročné cviky.

Ale stále môžeme nerozumieť koňovi, na ktorom sedíme.

Preto si myslím, že skutočné vzdelávanie jazdca by nemalo končiť pri technike jazdenia.

Mali by sme sa učiť pozorovať.

Mali by sme sa učiť rozlišovať medzi poslušnosťou a skutočným porozumením.

Mali by sme vedieť rozpoznať napätie skôr, než prerastie do veľkej reakcie.

A predovšetkým by sme sa mali naučiť počúvať koňa aj vtedy, keď jeho odpoveď nie je tá, ktorú sme si želali.

Odvaha prichádza s porozumením

Keď sa teda dnes vrátim k otázke mojej klientky – "Ako vieš, že si už môžeš na toho koňa sadnúť? Ako vieš, že s ním môžeš ísť do lesa alebo na otvorenú lúku?" – moja odpoveď je vlastne jednoduchá:

Pretože sa ho snažím počúvať dávno predtým, než si naňho sadnem.

Pozorujem ho. Pracujem s ním. Kladiem mu malé otázky a sledujem jeho odpovede. Postupne ho pripravujem a zároveň si overujem, či si rozumieme.

A až potom príde ďalší krok.

To, čo môže zvonka vyzerať ako odvaha, teda často vôbec nie je o tom, že človek nemá strach.

Je za tým skúsenosť. Príprava. Pozorovanie. Schopnosť v správnom okamihu pokračovať, ale aj schopnosť povedať si, že dnes ešte nie.

A predovšetkým je za tým porozumenie koňovi.

Pretože čím lepšie rozumieme koňom, tým menej musíme hádať.

A možno práve tam sa rodí skutočná odvaha.

Odvaha, ktorá nevychádza z riskovania, ale z porozumenia.