Keď si človek neverí, ale kôň mu verí

Sú dni, keď si človek sám sebou nie je istý.
Keď má pocit, že nevie dosť, nerobí dosť, alebo že by to mal robiť lepšie.
Ticho o sebe pochybuje – aj keď navonok možno všetko funguje.

A potom príde moment s koňom.

Kôň nerieši, aké máme pochybnosti v hlave.
Nepozná naše obavy z chýb ani tlak, ktorý si na seba kladieme.
Vníma len prítomnosť, pokoj, smer… a dôveru.

A niekedy sa stane niečo zvláštne a veľmi tiché:
človek si neverí, ale kôň mu verí.

Ide za ním.
Zastaví sa pri ňom.
Uvoľní sa v jeho prítomnosti.
Nechce dokonalosť – stačí mu pravdivosť.

Niekoľkokrát som bola svedkom momentu, keď človek ešte nevedel presne, ako sa ku koňovi postaviť, ako s ním pracovať ani ako správne použiť pomôcky. Technicky to nebolo dokonalé.
A predsa v ňom bolo niečo veľmi podstatné – vnútorný pokoj, úprimnosť a tichá láska ku zvieraťu.

A práve vtedy som videla, ako je kôň trpezlivý.
Ako sa snaží človeku vyhovieť, byť opatrný, dokonca akoby naňho dával pozor.
V takých chvíľach si znovu uvedomujem, že na začiatku nie je najdôležitejšia technika, ale nastavenie nášho vnútra. Pokoj, s ktorým prichádzame. Úmysel komunikovať jemne a s rešpektom.

Kôň cíti viac, než si myslíme – a keď v nás nájde bezpečie, veľmi často nám dá šancu rásť spolu s ním.

Práve v takých chvíľach si začíname uvedomovať, že dôvera nevzniká z istoty,
ale zo vzťahu.
Nie z toho, že všetko robíme bezchybne,
ale z toho, že sme ochotní zostať pokojní, vnímať a učiť sa.

Kone nás často vidia inak, než sa vidíme my sami.
A možno práve preto nás dokážu potichu viesť späť k sebe.

Pretože niekedy stačí jedno tiché nasledovanie koňa,
aby si človek znovu spomenul, že cesta, po ktorej ide, má zmysel.